Územie dnešného Dolného Zemplína bolo pre svoju priaznivú polohu a surovinové zdroje vyhľadávané a osídľované od paleolitu po stredovek. V období mladšej doby bronzovej, ktorá znamenala vrcholné obdobie v spracovaní bronzu ako civilizačného kovu, bola táto oblasť pravdepodobne severovýchodným centrom v rámci karpatskej kotliny a spolu s južným Potisím mala podstatný podiel pri stykoch s mimokarpatskými oblasťami. Dejiny ovplyvnila významne prítomnosť Keltov a neskôr obdobie rímskych vplyvov. Archeologické výskumy potvrdili zakladanie sídlisk v tomto území i v dobe sťahovania národov v 6.storočí Slovanmi. Nedostatok písomných správ z obdobia ranného feudalizmu nahrádzajú archeologické nálezy v 9.- 11. storočí v lokalite Michalovce – Hrádok, ako i nález základov najstaršej architektúry územia na terajšom Kostolnom námestí v Michalovciach.
Podľa historických zdrojov bolo pomenovanie Zemplín vytvorené a odvodené od názvu Zemplínskeho hradu (z pôvodného Zemnen - zemný hrad). Zemné hrady postavené prevažne z hliny a obohnané valmi a priekopami boli typickými stavbami Slovanov, osídľujúcimi postupne túto oblasť.
Ako územnosprávny celok sa Zemplín formoval už od 1. polovice 11. storočia. Po skončení 1. svetovej vojny sa na základe Trianonskej zmluvy rozdelilo územie Zemplína medzi vtedajšie Československo a Maďarsko, v dôsledku čoho sa časť Zemplínskej župy ležiaca na území Slovenska spojila so slovenskou časťou Užskej župy. Takéto spojenie však trvalo len do roku 1923, keď sa Zemplínska župa stala súčasťou Župy košickej, až do momentu, keď bolo v roku 1928 župné zriadenie na Slovensku zrušené.
Počas 2. svetovej vojny sa južná časť slovenského Zemplína stala súčasťou Maďarska a bola pripojená k maďarskej Zemplínskej a Užskej župe. Po skončení vojny boli predvojnové hranice opätovne obnovené a Zemplín tak pripadol
naspäť Československu. Ako centrum Zemplína striedavo vystupovali už spomínaný Zemplínsky hrad, Blatný Potok, mestečko Zemplín, Nové Mesto pod Šiatrom (maďarsky Sátoraljaujhely) a napokon i mesto Michalovce. Hranice Zemplína sa menili len málo. Boli v prevažnej miere prirodzené a tvorili ich chrbát Slanských vrchov a Vihorlatu,rieky Laborec, Latorica a Tisa.
Vzhľadom na prihraničný charakter regiónu bol Zemplín vždy charakteristický stretom rôznych kultúrnych prvkov a tradícií, z čoho pramení i pestrosť jednotlivých jeho obcí. Hlavným zdrojom obživy na Zemplíne bolo predovšetkým poľnohospodárstvo, zamerané na náročnejšie plodiny vrátane vínnej révy v tokajskej oblasti. Okrem roľníctva a chovu dobytka sa ľudia v hornatých oblastiach venovali drevorubačstvu, pastierstvu, či výrobe drevného uhlia. Zemplín patril medzi oblasti s pomerne málo rozvinutou remeselnou výrobou. Až postupne sa začali rozširovať remeslá ako hrnčiarstvo, korytárstvo, košikárstvo, či hrubosúkennícky, mäsiarsky, kožušnícky, čižmársky a debnársky cech. V mnohých mestách boli usporadúvané tradičné trhy a jarmoky.
V súčasnosti je zemplínsky región územnosprávne členený na Horný Zemplín, radený do Prešovského samosprávneho kraja a Dolný Zemplín, ktorý je s okresmi Michalovce, Sobrance a Trebišov súčasťou Košického samosprávneho kraja.
Zdroj: Mesto Michalovce
